Patriotizmus na vypínač

Autor: Mišo Lukáč | 8.5.2011 o 10:48 | (upravené 8.5.2011 o 11:30) Karma článku: 2,31 | Prečítané:  665x

Vlajočky slovenských farieb opadli z našich sŕdc zrejme rýchlejšie ako sklamanie z neúspechu na majstrovstvách. Po nevydarenom zápase z Ruskom mi totiž udrel do očí kamarátkin status zverejnený na nemenovanej, všetkými dobre známej, sociálnej sieti. Z toho, čo som vyrozumel, bol mierený na ľudí, ktorí v statusoch nadávali na našich hokejistov. Sťažovala sa na falošný patriotizmus prameniaci z toho, ako si každý pochvaľuje, keď je slnečno, no nadáva keď sa blýska.

 allforfan.com

Nebolo mi celkom jasné, kde sa takí ľudia vyskytujú, keďže vôkol mňa sa nedialo nič, čo by naznačovalo, že žijem v spoločnosti falošných patriotov. Pred každým zápasom nám pod oknami burácali silné slovenské pokriky, všade vôkol vlajočky a trojfarebné šále na každom krku. Tak som teda otvoril oči a začal pátrať.

Okamžite mi bolo jasné, že falošný vlastenec nechodí po ulici so slovenskou zástavou, ktorá je z druhej strany preškrtnutá pre prípad, že by sme prehrali. Nie je to ani v tom, že väčšina ľudí okolo mňa, ako som zistil, je absolútne presvedčená, že nemáme šancu ani len postúpiť. Nemožno predsa niekoho odsudzovať kvôli názorom. Dokonca to nie je ani v tom, že ľudia, ktorí zo začiatku majstrovstiev sedeli pred každým zápasom ako pribití ku stoličke, teraz len mávnu rukou so slovami: „nejdem pozerať, aj tak to už nemá význam.“

Nechce sa mi hovoriť im, že aj keď je šanca malá, aj tak tu je. To by bolo zbytočné. Chcel by som skôr zdôrazniť, že človek by mal byť hrdý nie na víťazstvo nášho tímu, ale na hru, ktorou nedáva súperom dýchať do poslednej kvapky potu. Aj keď prehráme, bude to úplne jedno, pretože sa nezviditeľňujeme len víťazstvom, ale každou vráskou na čele každého jedného zo súperových fanúšikov, ktorým sťahuje zadky vždy, keď naši naletia na ich bránu a bijú do nej puky hlava-nehlava. Nie som do hrude sa bijúci vlastenec, ale som hrdý na náš tím, pretože bojuje a nedáva súperom nič zadarmo. Hokej je nevyspytateľný a všetci predsa vyhrať nemôžu.

Patriotov s dvoma tvárami som nakoniec nenašiel a bol som spokojný až do zápasu s Čechmi. Rútil som sa na internát pomedzi ľudí, čo vyzerali ako vianočné stromčeky ovešaní bielou, modrou a červenou od výmyslu sveta. V dobrej nálade valili zrejme niekam, kde im širokouhlá obrazovka a pivo umožňovali zdieľať nadšenie pre slovenský hokej. Hovorím si fajn, nádej v srdciach stále žije. Po zápase sedím za počítačom pri otvorenom okne a z ničoho nič ku mne z ulice priplachtí stará známa vyspevovačka: „héja-héja-heja Slovensko!“. Skupina autorov ju však zjazvila úpravou vlastnej tvorby a namiesto Slovensko spievali Česko. Po tom, čo som skoro spadol zo stoličky, idem k oknu a hľa, skupinka, ktorú som stretol skoršie v ten deň, v plnej paráde kráča popod moje okno a zo zloby, akoby im niekto sľúbil výhru a nesplnil ju, prznili slovenský pokrik.

Tak som teda aj ja na vlastnej koži spoznal falošný patriotizmus. Sú totiž medzi nami. Skrývajú sa za naše piesne a pokriky, za farby a dvojkríže a keď príde čas, prejavia sa ako nevďačné deti a vrážajú nám dýku do chrbta ako maskovaný asasín. Ak niekoho takého poznáte, prosím bite ho zrolovanými novinami, kým nedostane rozum. Nie za jeho názory, ani za to, že nie je patriot, ale aby si uvedomil, že hokejisti to nerobia pre seba, ani pre peniaze, ale pre ľudí, pre Slovákov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?